Katedra politológie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika

Katedra politológie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika

Hľadať

Prejdi na obsah

Čestný titul Doctor honoris causa udelený pani profesorke Gbúrovej

Vedúcej Katedry politológie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a zároveň garantke odboru politológia na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, pani prof. PhDr. Marcele Gbúrovej, CSc., bol dňa 15. novembra 2016 rozšíreným vedením Vedeckej rady Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, na základe návrhu Vedeckej rady Fakulty sociálnych vied Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave udelený čestný titul Doctor honoris causa.
Pani profesorka získala čestný doktorát za významný prínos v oblasti budovania politických vied v Slovenskej republike a významný podiel pri vzniku a budovaní Fakulty sociálnych vied Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Pri tejto príležitosti sa prítomným prihovorila prejavom, v ktorom sa zamyslela nad odborom politológia i nad jeho poslaním pri kreovaní demokratického prostredia na Slovensku.
Našej pani profesorke aj touto cestou srdečne blahoželáme a tešíme sa, že našom pracovisku máme takúto významnú osobnosť slovenskej politológie.

Celá obrazovkaZpäťPlayĎalší

Plný text prejavu pani profesorky M. Gbúrovej počas slávnostného udeľovania čestného doktorátu


Vaša magnificencia, vážený pán rektor, spektabiles, honorabiles, vážené dámy a páni!
Dnes sa mi dostalo veľkej pocty – udelenia Čestného doktorátu od Univerzity, ktorá si do svojho názvu požičala mená spolupatrónov Európy a Slovenska – sv. Cyrila a Metoda. Títo špičkoví vzdelanci vďaka svojej múdrosti, kultúre, prozreteľnosti a hlbokej viere otvorili našim predkom cestu medzi vzdelané a kultúrne vyspelé národy Európy. Čestný doktorát je umocnený ešte aj tým, že na tejto univerzite pôsobí mnoho mojich vzácnych a múdrych kolegýň a kolegov, ale i tým, že na nej mám možnosť prednášať študentom politológie teóriu demokracie a spolu s nimi sa zamýšľať nad jej nejednoznačnými definíciami, nad jej výkladmi, dejinami, typmi, nad jej deficitmi, nad tým, čím nie je a čím by sa mala alebo mohla stať.
Čestný doktorát mi bol udelený v odbore politológia. Využívam preto túto príležitosť ku krátkemu zamysleniu nad týmto odborom a nad jeho poslaním pri kreovaní demokratického prostredia v našej mladej republike. Môj záujem o politológiu sa nezrodil, ako by sa dalo očakávať, v akademickom, ale v politickom prostredí. Po historickým udalostiach v roku 1989 som sa ocitla v rodiacej sa slovenskej stranícko-politickej scéne. Zistila som, že okrem nadšenia z otvorenia priestoru pre výkon osobnej a politickej slobody, romantizujúcich predstáv o činnosti vrcholných ústavných inštitúcií, poznania kultivovaného spôsobu vedenia dialógu z akademickej pôdy a sociálnej a etnickej citlivosti som si do parlamentných lavíc nepriniesla z tradičného manuálu politického vládnutia takmer nič, nanajvýš iba učebnicové poznatky o ňom. Ocitla som sa v spoločnosti ľudí s rozličným stupňom politického vedomia a vzdelania. Niektorí vnímali výkon svojej politickej činnosti insitne, iní si mýlili politiku s politikárčením a ďalší si zdĺhavo a komplikovane hľadali svoju stranícko-politickú identitu. Poznala som aj takých, a nebolo ich málo, ktorí si politiku spájali len s pragmaticko-materiálnymi a mocensko-politickými cieľmi. Aj z týchto dôvodov sa v tom čase komplikoval politický dialóg v straníckom a parlamentnom prostredí, polarizovali sa pohľady na budúce podoby československej, neskôr slovenskej štátnosti, ale aj na výkon ústavných činiteľov, na funkciu médií pri kreovaní stranícko-politickej scény, či na podoby ponovembrovej formy politického zriadenia. Zistila som, že v tomto politickom prostredí je veľmi sťažený priestor pre výkon politiky ako služby občanom, ktorá predpokladá dosiahnutie želateľného stupňa modernosti vnútrostraníckej a nadstraníckej politiky. Mala som predstavu, a tá ma neopúšťa doteraz, že politické subjekty, ktoré chcú byť súčasťou tejto modernosti vo svojich strategicko-taktických a prakticko-realizačných výstupoch, porovnateľných s modernými európskymi straníckymi subjektmi, musia v prvom rade nastaviť vysoké mravné a profesionálne kritériá na úrovni personálnej politiky a vytvoriť primeraný priestor pre komunikáciu s verejným sektorom a s odbornou komunitou na univerzitách a vedeckých inštitúciách doma a v zahraničí. Som dodnes presvedčená, že tento prístup je podmienkou získavania dôveryhodnosti politického subjektu vo verejnom diskurze a eliminácie elitárskych názorov na politiku ako na „postmateriálnu zábavu“. Tranzitívne obdobie slovenského politického života bolo pre mňa začiatkom hľadania odpovede na otázku, kto a ako by mal riadiť veci verejné. Touto otázkou sa začalo obdobie môjho politologického života, či presnejšie života s vedou o politike, s ktorou sa pokúšam viesť dialóg a vnášať do nej trochu svojho poznania. Na začiatku mojich vnútorných dialógov o dobre spravovanej modernej spoločnosti stálo desatoro podrobne zdôvodnených spôsobov uskutočňovania demokracie od svetovo uznávaného amerického profesora politológie Róberta Alana Dahla. Imponoval mi najmä jeho názor, že moc v demokracii by mala byť rozptýlená, aby sa zabránilo jej koncentrovaniu v rukách jednej politickej elity. Podobne ako pred ním iní myslitelia o politike Thomas Hobbes, John Locke či Alexis de Tocqueville, ukázal na centrálny problém demokracie, a tým je efektívnosť a kvalita daného politického systému. Pri pohľade na úroveň ponovembrového slovenského politického systému som sa často dahlovsky pýtala: vytvára tento systém občiansky vitálnu verejnosť? Dostatočne využíva základné nástroje priamej demokracie? Realizuje sa konsenzus medzi straníckymi záujmami a záujmami voličov? Potiera partokratický charakter vládnutia? Zvyšuje kvalitu života a odstraňuje priepastné sociálne nerovnosti obyvateľstva? Posilňuje úroveň politickej kultúry? Znižuje korupčné a klientelistické správanie medzi politickými elitami a záujmovými ekonomickými skupinami? Vytvára podmienky pre transparentný privatizačný proces a verejné obstarávanie? Nechcem sa ďalej pýtať, lebo by som si musela položiť aj otázku o tom, či tento politický systém má predpoklady realizovať vysokú kvalitu našej ponovembrovej školskej politiky, a z toho by som nielen ja, ale možno aj toto vzácne akademické spoločenstvo, nemali veľkú radosť. Skôr chcem upriamiť pozornosť na to, ako sa slovenská politologická obec vyrovnáva s odpoveďami na tieto otázky. Má dostatok odborného backgroundu, preukázateľných výskumných výsledkov, publikačných príležitostí a verejného mediálneho priestoru na prezentáciu svojich odpovedí? Je profesijne konsolidovanou, vzájomne kooperujúcou, od politiky a politikov nezávislou a morálne vyspelou komunitou? Nazdávam sa, že jej nespornou výhodou je inštitucionálne ukotvenie. To, že je sústredená najmä na akademických pracoviskách a na jednom špecializovanou ústave SAV jej dáva príležitosť pre súťaživé a slobodné bádanie. Primárne sa zaoberá opisom, skúmaním a hodnotením politiky, aj tej slovenskej. Dovolím si tvrdiť, že to robí dobre, čo jej však, paradoxne, sťažuje aktívnu participáciu na procese profesionalizácie slovenskej politickej scény, ktorá si v tomto smere nekladie vysoké odborné nároky. Možno uviesť mnoho príkladov na to, ako niektorí, a to aj mienkotvorní slovenskí parlamentní – vládni aj opoziční – politici problematizujú politologické vzdelanie, pričom si neuvedomujú, že nebyť bývalých aj súčasných teoretikov politiky neboli by dnes aktérmi straníckych spoločenstiev prakticky realizujúcich tradičné alebo moderné politické idey. Títo politici, ktorí nepovažujú za dôležité poznať podstatu teoretických konceptov slušnej politiky, by si mohli zobrať príklad zo zahraničia, napríklad z Francúzska, kde platí nepísaná prax, že k vysokým politickým ambíciám patrí aj politologické vzdelanie na prestížnych univerzitách vrátane svetovo známeho Parížskeho Inštitútu politických vied, ktorý absolvovali viacerí francúzski prezidenti a predsedovia vlád. Jeho náročné štúdium ukončili napríklad druhý československý prezident Eduard Beneš, bývalý generálny tajomník OSN Butrus Butrus-Gálí, ale napríklad aj svetovo známy politológ českého pôvodu Jacques Rupnik. Dovolím si tvrdiť, že ešte dôležitejšou úlohou pre slovenskú politologickú komunitu ako sa pokúšať o dialóg s politickými aktérmi na štátnej a regionálnej úrovni, je vytváranie projektov participatívnej demokracie zacielených na zvyšovanie miery kritickej občianskej vnímavosti vo verejnej sfére, v práci občianskych hnutí, ale aj v školskom prostredí. Som presvedčená, že najmä výchova a vzdelávanie mladých ľudí k demokratickým zručnostiam, zvlášť k aktívnemu občianstvu má ďalekosiahly význam. Žijeme v dobe, v ktorej nie je núdza o politický, mediálny, marketingový a reklamný typ sofistikovaných manipulácií, špeciálne cielených na hodnotovo a postojovo nevyprofilovaných mladých ľudí. Nie je tajomstvom, že za týmito manipuláciami sa neskrývajú projekty sociálne spravodlivejšieho usporiadanie ľudskej spoločnosti, ani ideové koncepty politiky ako poslania a charakteru, ako to máme možnosť vidieť napríklad vo švajčiarskom parlamente, ale skôr – weberovsky povedané – politiky povolania, často spätej s ideami a ideológiami, ktoré komercionalizujú a dehumanizujú náš hodnotový svet a neprimerane zasahujú do našej osobnej a občianskej slobody. Nazdávam sa, že politológovia nemôžu v tomto manipulatívnom prostredí prijať podružné miesto spolukomentátorov politického diania, ani sa uspokojiť s minimalistickými výzvami vo vzťahu k reálnej politickej a spoločenskej praxi. Chcem vysloviť presvedčenie, že slovenská politologická komunita, zvlášť jej mladšia odnož, má v sebe dostatok aktívneho prístupu k životu, morálneho kreditu, odhodlania, odvahy a profesionálnych zručností na to, aby prekonala všetky príkoria a neprajnosti vonkajšieho sveta a dokázala svoju opodstatnenosť v jej fundamentálnej úlohe: byť strážcom a obhajcom hodnôt demokracie, iniciátorom vo vzdelávaní k aktívnemu a zodpovednému občianstvu a odborne zdatným diskutérom v témach, ktoré sa týkajú skvalitňovania nášho politického a občianskeho života.
Vážené akademické zhromaždenie, stojím tu pred Vami na divadelnej scéne v roli, ktorá vôbec nie je divadelná. Napriek tomu chcem sa poďakovať za príležitosť trochu prezradiť ctenému publiku svoje akademické a ľudské postoje k scéne, ktorú ktosi vedome alebo sarkasticky nazval politická, a k zmyslu a činnosti odboru, ktorý sa stal centrom môjho profesionálneho života.
Ďakujem za pozornosť.


Zpäť na obsah | Zpäť na hlavné menu